ex.libris

Vimku začal pobolievať žalúdok. Vo chvíli, keď sa započúvala do svojich útrob, aby ich utíšila a mohla sa naplno venovať svojej práci, dobehli ich. Vzali sa tu z ničoho nič, akoby sa zhmotnili zo samotnej páľavy. Vlastne sa ani nezhmotnili, to len ona cítila ich prítomnosť. Preleteli okolo karavány, znepokojili vedmu nepočuteľným rehotom a skôr, než si ktokoľvek stihol uvedomiť, čo sa deje, zaútočili.

"Aaaa!" skríkol chudý hraničiar, klusajúci ako posledný. Vedmu na okamih šľahla jeho bolesť. Strhla koňa a ponáhľala sa dozadu. Ženy sa vyplašene obzerali, muži tasili meče, no nevideli nikoho, pred kým by sa bolo treba chrániť. Dvaja či traja sa zahnali na voz, väzeň však stále ležal pripútaný o rohy klieky.

"Au! Páli!" kričal zranený s rukou v záhrení.

"Už nie," ubezpečila ho Vimka.

Hraničiar si vydýchol a oprel sa o konskú šiju. Od ľavej kľúčnej kosti po pupok sa mu tiahol hlboký škrabanec. Hoci plátno košele bolo sčerneté rovnako ako okraje rany a naokolo sa vznášal smrad spáleného mäsa, krv vytekala prúdom.

"To nič. Nezastavujte sa!" skríkla Vimka a strelila očami po slnku, ktoré sa spodným okrajom už začalo dotýkať obzoru.

"Neošetríš ho? Počkáme!" Vladyka tasil.

"Teraz nie. Poďte. Ponáhľajte sa!"

"Čo sa mu stalo?" Predlžujúci sa tieň  Vlkoborovho meča hľadal nepriateľa.

"Neviem. Neviem! Bežte!"


Na jej hlas sa kone pustili do trysku. Kára nadskakovala na bielych kameňoch, až sa Vimka musela pevne chytiť konskej hrivy, aby jej neprišlo zle od bolesti zo zajatcových otlčených kostí. Nemala na to čas, cítila, že bežia za nimi. Stále ich pribúdalo a akýmsi zázrakom dokázali držať krok s Vlkoborovými koňmi. Akoby jazdcov naháňal rozpálený vietor, ktorý za sebou nechávali - nebolo pred ním úniku.

"Pozrite!" Jasludka sa zvrtla v sedle a ukázala dozadu.

Zranený vojak za sebou trúsil krvavú stopu. Roztrasené fliačiky sa červeneli na bielych kameňoch a v dlhom rade za sebou, no tie, čo boli najďalej, začali miznúť. Vyparovali sa kvapka po kvapke, akoby ich niekto zo skaly vysával. Vladykova dcéra zbledla. Všetci si uvedomili, že červené fľaky miznú rýchlejšie, ako stíhajú dopadať na podložie.

"Čo je to?" skríkol ktosi.

Namiesto odpovede pridali, i pohonič poletoval na kozlíku v snahe nezaostať za jazdcami.

"Nieeee!" zajačala Jasludka.

Za raneným hraničiarom sa rozbehol neviditeľný vír, akoby pár priehľadných býkov narazil na ohradu. Zvalil muža na zem aj s koňom, ich dlhý tieň sa scvrkol na úzky fľak. Rozpálený vzduch sa zatriasol, privinul jazdca i zviera do náručia a pohltil ich.

V tej chvíli sa za nízkym skalnatým kopcom zablysol posledný slnečný lúč. Len obloha zostala, červená, krvavá.

Ktosi zhíkol.

"Stoj-te ..." vyrazila zo seba Vimka, pridržiavajúc si ruku na ústach. "Už sú preč."

Zosadli, tíšili preľaknuté kone a neveriaco hľadali stopy krvi,  ktoré sa ešte pred chvíľou blyšťali na kamení.

"Svantovít nás ochráň, čo to bolo?" Lipena kŕčovito objímala Jasludku, div ju mohutnými prsiami nezadusila.

"Poludnice," zastenal Vlkobor pomedzi zaťaté zuby. Vyčerpane sa zošuchol z koňa skôr, než ho stráž zachytila. Tvár mu celkom ozelenela, ale trpezlivo počkal, kým vedma obďaleč prestane vracať. "Mrzí ma, že ti spôsobujem také ťažkosti."

Vimka pokrútila hlavou a pretrela si ústa mokrou dlaňou. "To nie je tvoja bolesť. Nebola som pripravená ... Šlo to tak rýchlo. Aj tvoj človek, aj kôň ..."

Pod temnou kožou na vladykovej sánke zatancovali šľachy. "Mal som vám to povedať. Vedel som o nebezpečenstve, lenže som ho podcenil. Podaj mi vody," obrátil sa k Miticovi a vypláchol si ústa. "Poludnice žijú na Bielej planine odjakživa. Obyčajne sa ukazujú na pravé poludnie a ľudí obťažujú zriedka. Ale toho roku je mimoriadne horúce leto. Premnožili sa."

Prestar pohladil svojho koňa, akoby mu ďakoval. "Ba čo je horšie, zdá sa, že si privykli a dokážu vychádzať počas celého dňa."

"Tak ich vypátrame potme, keď sú slabé. Nenecháme sa od nich takto .."

"Nie, Svetlan. Nikto nevie, kde sa Svarogovi démoni ukrývajú v noci. Akoby sa rodili zo samého slnka."

"Ako sa dá proti nim ubrániť, pane?" Mitic netrpezlivo položil dlaň na rukoväť svojho meča a zahľadel sa tam, kam zmizol ich druh.

"Nemajú rady chlad a tieň. To je všetko, čo viem. Žiadny človek, ktorý sas nimi stretol, už nemohol nič povedať."

Janig pokrčil plecami, zobral si z vaku kus medového posúcha a pritúlil sa k otcovi.

Vlkobor ho pohľadil po svetlých kučerách, ale ruka sa mu viditeľne chvela.

"A to všetko pre toho lotra zo Skalky. Vezieš jednému ničomníka k druhému. Mali sme ho upáliť u nás doma a bol by pokoj," zašomrala Lipena, ale za jej hrubými slovami sa skrýval strach a bezmocnosť.

"Goran spáchal zločin na Vierecovej rodine. Vierec má právo, aby sa súd konal na jeho hrade. Je mojou povinnosťou doručiť mu zločinca."

"Povinnosťou! Vieš, aký je pán zo Skalky, ani ruku by si mu nepodal. Zbojník, lupič, sám by mal ísť pred súd. Ale jemu nikdy nič nedokážu."

"Mlč, žena! Celý život som poctivo vykonával svoju úlohu. Nevzdám sa teraz len preto, že ..."

"Nevysiľujte sa hádkou." Vimka už bola opäť pokojná, takže si Vlkobor ani nevšimol, kedy mu začalo byť lepšie. "Radšej pouvažujme, ako sa čo najskôr dostať do bezpečia."

"Za riekou," vladyka si položil ruku na žalúdok a privrel oči. "Za Mútnou nám už nič nehrozí."

Jasludka sa vytrhla z Lipeninho objatia. "Ale to sú ešte dva dni! Nemali by sme sa radšej vrátiť?"

"Pôjdeme v noci a cez deň si odpočinieme v nejakom tieni. Naspäť je to už priďaleko, dcérka."

"Ale čo ak nenájdeme žiaden tieň?"

Viac o knihe tu.