ex.libris

Minulý rok vyšla konečne aj na domácom ihrisku zbierka fantaskných poviedok Alexandry Pavelkovej, Prísaha. Príbehy o Vimke.  Na tento, z hľadiska žánru až odvážny krok, sa odhodlal Slovart.

Je to zvláštne. Slovenčina sa dosiaľ akosi fantastike vyhýbala. Niežeby sa ešte nestretli, vždy sa však ich flirt zmenil v zúfalý kŕč, konštruujúci umelohmotný svet figúrok z MacDonalda. Typickým príkladom sú prachettovské Plochozeme či slovenské preklady Tolkiena - kto raz držal v rukách aspoň český preklad, ak už nie originál, ťažko sa zmieruje s bezpohlavnou plochosťou spisovnej slovenčiny zotročenej vo vyleštených frázach a umelých figúrach.

Nie inak zväčša pôsobia aj pokusy o domácu fantastiku. A je to zvláštne, v krajine, ktorá dala svetu Petra Jaroša, Františka Švantnera a ďalších obrov, v krajina nádherných rozprávok a bohatých tradícií, že práve žáner fantasy u nás, napriek jeho niekoľkoročnému boomu, ostával nedotknutý, slabý, gýčový a umelý.

Až doteraz. Do príchodu Pavelkovej. Vo Vimke vytvorila autorka vysoko uveriteľnú ženskú hrdinku, stojacu na okraji spoločnosti pre svoje výnimočné liečiteľské schopnosti, s ktorými už prišla na svet. Postavu trochu pripomínajúcu Goodkindovu Kahlan, predsa však  svojskú,  uzavretú a osamelú.  Vimka je  so svetom spätá prísahou pomáhať. Pretože bolesť vie nielen odoberať, ale aj dávať. A neubližovať, ak máte moc, pomáhať, aj tým najhnusnejším, to je konflikt, z ktorého sa rodia krásne a plnokrvné príbehy. O to viac, ak ich zasadíte do sveta, ktorý pulzuje pravdivosťou.

Domy bolesti. Morena. Svarog. Fénixy a draky. Upíri a poludnice. Víly, kentauri aj jednorožci. Taký je zelený svet Slovanov, barbarských kmeňov aj malých osád, po ktorom Vimka blúdi. Príšery a božstvá sú však dávkované s citom a vkusom. Existujú, zdieľajú svet s ľuďmi, bojovnými aj zbabelými, malými aj obdivuhodnými, milujúcimi aj zákernými, ľuďmi, akí sú a vždy budú. Pavelková nepredstavuje len hlavnú figúru, ktorá príbeh nesie. Každá z jej postáv je viac či menej, ale predsa plastická, tvoriaca atmosféru, vytvárajúca vzťahy, ktoré príbeh nesú a oživujú.

Čerešničkou na torte prirodzenosti sveta "barbarov" je prirodzenosť Pavelkovej jazyka. Čítať ju nie je trápením, ktoré vyššie spomínané flirty dosiaľ prinášali, naopak, je to autentická radosť, ktorú vie priniesť tempo jazyka dostatočne súčasného, predsa však aj bohato čerpajúceho z reči a pojmoslovia archaického či archaizujúceho. Je cítiť znalosť reálií aj autorský patent, šikovne vzájomne prepojené v príbehy naivné, aj drsné, boľavé, aj poetické.

Jedenásť poviedok v troch častiach (Prekliata prísaha, Zlomená prísaha, Epilóg) pripomína trochu Sapkowského poviedky o zaklínačovi. Ostáva len dúfať, že sa Pavelková časom, podobne ako výnimočný poľský kolega, odváži na príbehoch Vimky vybudovať aj rozsiahlejší, románový celok.

Až má jeden chuť zakričať od radosti. Hurá, aj moderná slovenská fantastika existuje.

Ukážku nájdete tu.

Stránka autorky je tu.