Marie NDiaye, dcéra Francúzky a Senegalčana, je vo Francúzsku obľúbenou a pomerne uznávanou autorkou, o čo sa pričinila doposiaľ šiestimi románmi, pričom prvý román publikovala už ako osemnásťročná. Za román Čarodejnice získala cenu UNESCO.Čarodejnice sú uvádzané ako román dvoch rovín, z ktorých prvá má vykresľovať život stredostavovskej rodiny na zbohatlíckom predmestí a druhá je založená na fantasknom čarodejníctve žien dedenom z generácie na generáciu. Základná narácia je však trochu inde, nespočíva v dvojakých svetoch, ale v svete jedinom, svete odtrhnutých vzťahov, samoty a banálnej, každodennej úzkosti.
Lucia, hlavná hrdinka, veľa talentu po matke, nadanej čarodejnici, nezdedila. Žije na predmestí s dvoma dcérkami, Maud a Lisou a manželom Pierrotom, manažérom vidieckeho klubu, meštiakom, ktorý úzkostlivo dbá o normalitu a zachovávanie adekvátnej sociálnej vizáže. Žena, aj keď takmer nenadaná, ho svojimi tajomstvami rozčuľuje a ohrozuje. Keď začne do umenia zasväcovať dcérky, ktoré sa ukážu ako mimoriadne talentované, Pierrot z väzenia vybudovaného ženami uniká, zrieka sa svojej rodiny, minulosti aj stavovskej pýchy a utieka sa k spustnutej, chudobnej matke štyroch detí, aby mohol žiť život nezamestnaného, ale patriarchálne neotrasiteľného Dona Juana. Neuteká s prázdnymi rukami. Naopak, berie so sebou aj Luciine veno v podobe veľkého finančného obnosu, daru od otca.
Lucia sa musí vyrovnávať s tým, že ju manžel opustil. Pokúša sa získať späť peniaze, splatiť hypotéku, opäť spojiť svojich rozišlých sa rodičov, porozumieť matke, s ktorou sú si cudzie a medzitým len sleduje, ako sa dcéram, ktoré ju prerástli a ktoré ju viac nepotrebujú, stáva ľahostajná.
NDiaye v útlej novele nepíše o inom, len o tom, ako každý žije život sám. A ako samotu nezachránia ani gény. Pri čarovaní ronia čarodejnice krvavé slzy. Je to jediná krv, ktorá ženy v rodine spája.
Atmosféra knihy je ponurá. Jednotlivé scény aj dej samotný plynú bez väčších vzruchov v monotónnom tempe banálnej každodennosti, fantaskno sa premieňa v metaforu absurdity jednotlivostí a ťaživosti samoty. V knihe nie sú veľké gestá, veľké scény ani veľké figúry, ostáva po nej ale neurčitý blen, ktorý popisuje, ale nádej nedáva. Vzťah rodičov a detí sa neglorifikuje ani neprifarbuje, naopak, určitým spôsobom ho predstavuje len ako vzájomné väznenie a hľadanie samostatnosti ako odmietnutie túžby po láske a pochopení.
Kniha čarodejnice, krátka správa o rodine, je však zvláštne ženská. Napokon, aj hrdinkami sú ženy, muži sú len neurčitými sekundantmi, ktorých, ak inak nemožno, premení život či bosorka na spustnutých chudákov, či na slimáka. Sú putá medzi matkami a dcérami naozaj také, aké si ich predstavujeme či chceme mať? Čo vlastne vytvára rodinu? Nie je aj v rodine predsa len každý v konečnom dôsledku osamelý?
Po prečítaní ostáva ťažko a ťaživo. A predsa, mágia vzťahov je tak iná, že sa oplatí prečítať. A pozrieť sa na svet aj jej očami.
Ukážka tu.
Lucia, hlavná hrdinka, veľa talentu po matke, nadanej čarodejnici, nezdedila. Žije na predmestí s dvoma dcérkami, Maud a Lisou a manželom Pierrotom, manažérom vidieckeho klubu, meštiakom, ktorý úzkostlivo dbá o normalitu a zachovávanie adekvátnej sociálnej vizáže. Žena, aj keď takmer nenadaná, ho svojimi tajomstvami rozčuľuje a ohrozuje. Keď začne do umenia zasväcovať dcérky, ktoré sa ukážu ako mimoriadne talentované, Pierrot z väzenia vybudovaného ženami uniká, zrieka sa svojej rodiny, minulosti aj stavovskej pýchy a utieka sa k spustnutej, chudobnej matke štyroch detí, aby mohol žiť život nezamestnaného, ale patriarchálne neotrasiteľného Dona Juana. Neuteká s prázdnymi rukami. Naopak, berie so sebou aj Luciine veno v podobe veľkého finančného obnosu, daru od otca.
Lucia sa musí vyrovnávať s tým, že ju manžel opustil. Pokúša sa získať späť peniaze, splatiť hypotéku, opäť spojiť svojich rozišlých sa rodičov, porozumieť matke, s ktorou sú si cudzie a medzitým len sleduje, ako sa dcéram, ktoré ju prerástli a ktoré ju viac nepotrebujú, stáva ľahostajná.
NDiaye v útlej novele nepíše o inom, len o tom, ako každý žije život sám. A ako samotu nezachránia ani gény. Pri čarovaní ronia čarodejnice krvavé slzy. Je to jediná krv, ktorá ženy v rodine spája.
Atmosféra knihy je ponurá. Jednotlivé scény aj dej samotný plynú bez väčších vzruchov v monotónnom tempe banálnej každodennosti, fantaskno sa premieňa v metaforu absurdity jednotlivostí a ťaživosti samoty. V knihe nie sú veľké gestá, veľké scény ani veľké figúry, ostáva po nej ale neurčitý blen, ktorý popisuje, ale nádej nedáva. Vzťah rodičov a detí sa neglorifikuje ani neprifarbuje, naopak, určitým spôsobom ho predstavuje len ako vzájomné väznenie a hľadanie samostatnosti ako odmietnutie túžby po láske a pochopení.
Kniha čarodejnice, krátka správa o rodine, je však zvláštne ženská. Napokon, aj hrdinkami sú ženy, muži sú len neurčitými sekundantmi, ktorých, ak inak nemožno, premení život či bosorka na spustnutých chudákov, či na slimáka. Sú putá medzi matkami a dcérami naozaj také, aké si ich predstavujeme či chceme mať? Čo vlastne vytvára rodinu? Nie je aj v rodine predsa len každý v konečnom dôsledku osamelý?
Po prečítaní ostáva ťažko a ťaživo. A predsa, mágia vzťahov je tak iná, že sa oplatí prečítať. A pozrieť sa na svet aj jej očami.
Ukážka tu.
Komentáre
...OPISALA SI JU BRAVURNE..
rada poziciam :)
fuha