ex.libris

Keď si Mira sadla na svoje miesto, jej sused driemal. Vlak sa príjemne kolísal a uspal ju. Prebudila sa spríjemnými pocitmi. V kupé svietilo iba modré svetielko, všetci vyzerali ako mŕtvi. Modrí a nehybní. Hlavy im ovisli, ústa mali pootvorené, tváre bezduché. Pekný výjav, pomyslela si Mira a hneď si ho aj pomenovala - Sen noci vlakárskej. Uvedomila si, že to, čo jej robilo v spánku tak dobre, bola blízkosť svetlovlasého. Opieral sa o ňu celým bokom svojho tela a teraz mu skĺzla na jej plece hlava. Spal. Akože. Mira však vedela, že bdie. V jeho snovej strnulosti cítila provokáciu, skúmanie. Ako sa zachovať? nechcela ho surovo striasť, ale nemala ani v úmysle reagovať. Sedela nehybne a dívala sa do modravej zimy. Muž voňal príjemnou vôňou známej voňavky a voňal jej aj sveter, ktorý mal oblečený. Bola to vlna, čerstvo prepratá, asi mäkká. Túžila sa ho dotknúť.

Len neblbni, povedala si v duchu Mira. To si chceš s niekým začínať vo vlaku? Podľa štatistík sa vraj začína takto mnoho vzťahov, ale ty predsa nemáš záujem o cudziehočloveka. Ty máš dosť nápadníkov aj medzi svojimi ľuďmi. Muž sa akoby nevdvojak pomrvil a vzdialil hlavu z Mirinho pleca. Potom otvoril oči, pošmátral vo vetrovke a podal jej malý balíček. Bolo to Raffaello. Tri sladké guľky. Mira ich zjedla a zadriemala. Nevedela, koľko času ubehlo, keď pocítila na krku jeho pery. Veľmi jemne ju pobozkal. Mira pozrela na muža, on tiež otvoril oči. Chcela sa zamračiť, ale musela sa usmiať.

"Aj ja mám niečo," pošepla. Zložila potichučky ruksak a vytiahla z bočného vrecka marcipánovú tyčinku. Bola to jej obľúbená lahôdka. Lámala ju a dávala mu kúsočky rovno do úst. Vždy jej trocha chmatol aj prst. Tíško sa smiala. Bol hravý, začala sa pri ňom cítiť bezstarostne. Modrá noc pokračovala. Spiaci svedkovia ich šantnia boli nemí, hluchí a slepí. Aspoň sa tak tvárili. Mira sa však už prestala obávať súdov. Niečo tajomné ju spojilo s týmto mladíkom putom dôvery. Asi to bola chémia. Už ju nutkalo, aby si aj ona oprela hlavu o jeho plece, aby si pritlačila stehno, Chytil jej prameň vlasov a žmolil ho.

"Máš super vlasy, chcel by som ťa fotiť," šepol s humorom.

Uštipla ho do ruky, ale to, že žartoval, sa jej páčilo. Situáciu to očisťovalo.

Keď vystúpili z vlaku na malej staničke, začal padať jemný sniežik. Už asi posledný tej zimy. Spôsobil, že keď cestujúci vystúpili z vlaku, vyzerali sviežo a pekne. Sneh sa im jagal na vlasoch, na mihalniciach, zvlhčil im tváre a rozosmial oči. Aj tí, čo boli v noci ako umrlci, v sniežiku skrásneli. Modrooký beloch bol vo svojom živle. Sneh k nemu pasoval. Zašli si na kávu do staničného bufetu.

"Ty už ďalej necestuješ?" opýtala sa.

"Nie, ale daj mi číslo. Zavolám ti."

Keď ohlásili Mirin vlak, vybehol s ňou na perón. Boli tam sami. Objal ju - aj s batohom vošla do jeho náručia - snežilo na nich a snežilo im do úst. Mira sa dala bozkávať, mala z toho živelného kontaktu radosť. Privrela oči a silnejšie sa  nemu pritisla. A on k nej. V tom objatí bol prísľub veľkých vecí.

Vlak len na chvíľu pribrzdil. Musela rýchlo nastúpiť. Chcela mu zamávať, ale keď vyzrela z okna, videla, že už tam nie je. Bola mu zima, chudákovi, len vo svetri.

Kamarátka jej prišla oproti. Hneď boli doma, voňali koláče a med.

"Pozri, čo som ti priniesla," začala sa Mira hrabať v ruksaku. Vytiahla veľkú tabuľku čokolády, ale peňaženka a mobil, z ktorého ešte prednedávnom telefonovala, tam už neboli. Kde to zmizlo a kedy? Spomenula si na nočnú muchlanicu, na vášnivý výjav rozlúčky na peróne. Skamenela.

Viac o knihe nájdete tu.