ex.libris

Prvé desiatky listov som hltala ako obeť hladomoru. "Ten chlap vie písať! Bože, ako ten vie písať!" absolútne pôžitkársky som na svojom literárnom jazýčku prevaľovala chute namiešané slovom vedľa slova. Až trochu hanblivo musím priznať, že degustácia mala rozkošnícku príchuť. Nadšená som porovnávala verbálnu tekutosť, hutnosť a otvorenosť s Jarošom, ktorého tak rada a spokojne si priadla, potešená, že tá naša literatúra posledných rokov predsa len nie je taká vykradnutá a zhvoreckomatkinovatejná.

Predčasne sa tešiť sa nevypláca.

Traja priatelia sú príbehom troch priateľov. Nič prekvapivé. Weiss v nich skvelo predáva atmosféru socialistickej Bratislavy. Tú, ktorú moja generácia nikdy nespozná. A ktorú predsa odovzdáva s takou betónovou, ťažkoľahkou vernosťou, až nie je zaťažko v tom čase predsa len pocestovať.

Traja priatelia sú príbehom troch priateľov a jednej ženy. Ktorá sa postupne stane ženou každého.

Traja priatelia sú príbehom o slobode, príbehom boja o budúcnosť, rezignácie na prítomnosť aj hľadania minulého. Sčasti sú jednoduchým, banálnym príbehom troch osudov, z ktorých jeden, možno neprimerane, vystupuje do popredia. Sčasti dávajú nahliadnuť do stručného, neprekombinovaného mužského sveta, sveta identity, ambícií a prehier. Sčasti sú verbálnou kolorizáciou rokov minulých. A je to práve to pozadie, kontext, ktorý optike knihy dáva zrozumiteľnú tvár a ktorý sa hrá i s osudmi kamarátskej trojice.

Fabulačne i kompozične dosť vydarené dielko. Weissovi sa jednoducho nedá uprieť až chirurgicky premyslená precíznosť, ktorou stavia vety, odseky aj obrazy.

A potom príde opica. Záver knihy, súčasnosť, akoby písal niekto iný. Dej sa rozpadáva na ťažko sledovateľné kusy, pri ktorých akoby autor cítil nutnosť poznačiť ich akciou, zápletkou, lacným thrillerom. Technicky to možno nie je zlá idea, ak mala priniesť atmosféru rýchlosti, rozvrátených hodnôt, drsných skokov a neistoty. Technika sa však mne ako čitateľovi zvládnutá byť nezdá, príbeh sa mi neuzatvára, naopak, rozbíja. A nakoniec až idylický koniec je tak trochu päsť do oka, ktorú stále nemôžete uveriť.

Práve ten záver ma stále omína, práve vďaka nemu som s knihou stále nevyrovnaná. Akoby mi vystavili účet na drinky, o ktorých som nikdy nepočula, nieto ich ešte pila. Málokedy sa mi stane, aby som aj po zaklapnutí knihy tak dlho cítila pocit nevybilancovaného omíňania.

A predsa si myslím, že sledovať Weissa sa oplatí. Je jedným z nemnohých súčasných, ktorí môžu slovenské literárne skoronebo trvale orazítkovať svojim spisovateľským palcom. Ako sa však s touto výzvou autor so všetkými talentovými predpokladmi popasuje, uvidíme hádam neskôr.

Krátka ukážka tu.