Celý život ma zraňovali menami. Desiatky prezývok znelo ulicami našej štvrte, letelo chodbami školy a odrážalo sa od asfaltu ihrísk, kde som musel hrávať loptové hry uprostred ironických poznámok učiteľa - sebavedomie mi to nezvýšilo.
V mojom obrovskom tele, niekoľkonásobne väčšom než telá mojich spolužiakov, muselo byť čosi krehké. A vzhľadom na schránku, ktorá to skrývala, aj nepravdepodobné. Horelo to tam ako malý plamienok a spôsobovalo, že keď som sa pozrel na čokoľvek menšie než ja, zakaždým ma zalialo teplo.
Bol som zaľúbený do väčšiny spolužiačok. Najviac ma trápila Alica, drobná čiernovláska s tmavými očami, kvôli ktorej som sa pokúšal asi pol roka schudnúť. Márne.
Ach, Alica.
Vtedy som si nekládol otázku, prečo padlí anjeli vybrali môjho otca a tým potrestali aj mňa. Nik nevedel, že som obrom. Ani ja. Pokladali ma za obeť žartujúcich hormónov.
Aj keď som raňajkoval len kukuričné lupienky s nízkotučným jogurtom, praskala podo mnou váha za váhou, takže školský lekár odmietol sledovať moju hmotnosť. Začal som na svitaní behávať v parku, ale stretával som sa len s rozzúrenými psami. Rozhodol som sa teda chudnúť potme, až kým som si na nočnej lúke nevyvrtol členok.
Alica netušila, čo kvôli nej podstupujem. Raz sa prešmykla do skladu náradia, k hromade naukladaných žineniek, na ktorých som sa často skrýval. Moje lôžko voňalo detským potom a kožou mŕtvych kráv. Vyštverala sa šikovne ako lasica a nečakane ma pobozkala.
Povedala, že je iná ako ostatné dievčatá. Že ona sa mi nebude vysmievať. Potom sa ku mne pritisla. Ten nepravdepodobný plamienok vo mne sa rozhorel ako plynový bojler v našej kúpelni.
Bojler vždy hlasno tresol. Malý výbuch horiaceho plynu. Podobne sa prejavil aj môj plameň, básnikmi nazývaný vnútorný. Zažil som najtrápnejší okamih života. Nahlas som si prdol.
Takto si pamätám svoj prvý bozk. Bol som dvakrát červenší než inokedy. Nedalo sa robiť nič iného, iba tam byť. Ako veľryba vyvrhnutá na breh, obkľúčená zvedavcami. Občas ešte pohne chvostom, ale jej minúty sú zrátané. O chvíľu sa nájde prvý odvážlivec, ktorý kopne do jej mäsitého tela. Noha sa mu hlboko zaborí a to bude prvý dotyk poníženia, ktoré zviera zacíti pred smrťou.
Alica nereagovala na moju ľudskú slabosť. Hladkala ma po obrovskom tele, ktoré sa chvelo splašenými údermi srdca, dodávajúceho krv do každej zamilovanej bunky. Potom náhle zoskočila z navŕšených žineniek a odbehla. Parkety ľahko zaprašťali a už som počul iba výkriky hráčov a drnčanie siete, ktorá chránila okná pred poskakujúcou loptou.
Keď som zišiel medzi spolužiakov, vôbec si ma nevšímali. Najokázalejšie ma ignorovala práve tá, čo ma doživotne označila bozkom.
Ach, Alica.
Otec sa na mňa vždy tak smutne usmieval. Dnes mi napadá, že muselo byť preňho ponižujúce vychádzať so mnou na prechádzku. Keďže som sa nezmestil do nijakého kočíka, vozieval ma na kovovej káre. Vystlal mi ju starou perinkou s obrázkami rakiet a družíc. Túžil som vedieť, ako vyzerá tá žena, ako otec občas volával moju matku, ktorá ma opustila.
Doma sme žiadnu jej fotku nemali a dlho som otca podozrieval, že všetky roztrhal. Ale on prisahal, že sa s ňou nikdy nevyfotil. A že raz ju fotografovali policajti, ale keď obrázok vyvolali, bol osvetlený.
Že podobu mojej matky nedokázal zachytiť film, potiahnutý fotocitlivou vrstvou striebra preto, lebo mama ako všetci anjeli bola stvorená z ohňa, ktorý neviditeľne všetko spaľoval, viem až teraz.
Z detstva si pamätám skriňu, v ktorej som pod bielizňou s rozmrvenými lístkami levandule hľadával jej podobizeň. Občas som našiel staré negatívy a kvôli nim som sa stal fotoamatérom. V školskom laboratóriu som vášnivo pchal mokré papiere do vývojky a pral ich v ustaľovači, ale zjavoval sa mi len otec a neznámi ľudia.
Nevedieť, ako vyzerá vaša matka, dovoľuje predstavovať si všetky ženy. Znamená to neobmedzenú voľbu. Ktorá? Ktorákoľvek ... Ako malý som listovával farebnými časopismi a každý deň som si vyberal inú mamu. Vystrihol som si jej fotografiu a položil pod sklo na stolíku, Keď som si čoraz častejšie vystrihoval mamy v plavkách a keď ma raz otec pristihol, ako nad jednou onanujem, obrázky mi zakázal.
Začal som si mamy skrývať.
Komentáre