ex.libris

Môžeme. Samozrejme. Tí, ktorí inak nemôžu, môžu siahať po literatúre zahraničnej. Často dokonca s väčším pôžitkom. Vraj nemajú radi slovenské. Dlho som iná nebola. Hodiny literatúry vedia spravidla s noblesou odbúrať akúkoľvek chuť siahnuť po slovenskej knižke. Dokonca aj ten najlepší učiteľ slovenčiny, ak sa drží kurikula a má splniť normu, nadchne len málokoho. Až po strednej škole som (paradoxne) začala objavovať velikánov ako Jaroša, Urbana, Bednára, Švantnera, Mitanu, Svobodu či Johanidesa, parádne kusy slovenského realizmu aj magiku romantizmu. Dovtedy mi slovenská akosi smrdela. Podávaná ako povinná a čo je horšie, ako nudná, nudná, nudná.

Pre iných nie je nudná, nudná, nudná len kniha slovenská. A priori protestujú proti akejkoľvek beletrii, prípadne, čo je akosi horšie, svet kníh s prehľadom ignorujú. Nie, nevravím o tom, že treba vziať barbarskú Slovač a prinútiť ju čítať. Ak má niekto radšej Vyvolených, kŕmenie sa nejakou ružovou ordináciou či vysoko sofistikovaných susedovcov, alebo ak jednoducho radšej číta niečo v jazyku počítačových programov, hrá po večeroch squash alebo slovenskú hádzanú, či sa chodí promenádovať do nákupných centier, je to jeho voľba. Nemožno nikoho nútiť zdieľať rovnaký vkus či záujmy. A našťastie. Našťastie sme každý iný.

Napriek tomu je však slovenská literatúra a kultúra vôbec to, čo prežiť potrebuje. Ak neprežije ona, neprežijeme my, veľmi jednoduché. Gény ostanú, ale to špecifické, čo vytvárali ľudia žijúci v tejto krajine, sa rozplynie. Rýchlo a zbesilo, ako slovenský film. Alebo pomaly a bolestne, ako slovenské literárne umenie. Pre niekoho to neznamená nič. Pre mňa to však znamená pohŕdanie vlastnou identitou. To, že možnosti reflexie nášho vlastného bytia, ktoré nevyjdú z pera Švajčiara, Japonca či Brazílca, sa dramaticky zužujú. Len Slovák mohol napísať Tisícročnú včelu. Aj o tom identita je.

Agentúra LCA Kolomana Kertésza Bagalu vyhlásila pauzu. Alebo inak. Koloman Kertész Bagala prerušuje na neurčitú dobu svoje vydavateľské aktivity. Tak fajn, krachuje jedno z ďalších vydavateľstiev bojujúce na malom slovenskom trhu. Možno sa opäť na nohy postaví, možno nie. Nie som prorokom. Len viem, že Bagala tento krok zvažoval už dlhšie. A napriek tomu vnímam túto správu celkom neuvoľnená.

Zo všetkých, ktorí sa o zachovanie a rozvíjanie nášho literárneho dedičstva od pádu režimu pokúšali, bol Bagala tým najhlavatejším. Nielenže LCA ťahá už od roku 1991, jeho agentúra tiež vyvíja neskutočné množstvo aktivít zameraných na oslovenie mladých (klasické stany na pohodách, hodokvasoch), promovanie autorov, hľadanie nových talentov (jedenásť rokov súťaže Poviedka, súťaž Román), literárne kiná - autorské čítania v kaviarni Next Apache. V "autorskej stajni" LCA vychádza reprezentatívna vzorka domácej tvorby zastúpená menami ako Monika Kompaníková, Marek Vadas, Viliam Klimáček, Vladimír Balla, Daniela Kapitáňová, Pavel Hrúz, Michal Hvorecký, Laco Kerata, Igor Otčenáš, Peter Pišťanek, Stanislav Rakús, Rudo Sloboda, Samko Tále, Pavel Weiss a mnohí ďalší. Ak domáci spisovateľ, potom tradične LCA.

Bagala ako vydavateľský samovrah robil to, čo nesuploval nikto, ani Slovart - dával šancu začínajúcim, neznámym. Samovrah preto, že komerčná stránka bola akosi druhoradá. V mnohých prípadoch našťastie, aj keď to neznamená, že LCA tlačila len perly a žiaden priemer. A teraz sa natíska iná otázka: Kto, ak nie Bagala? Pretože taká je naša realita. A ak sa aj nájde ďalší samovražedný pokračovateľ, môže už teraz vedieť, že skončí podobne. Psychicky aj finančne vyčerpaný.

Na otázku, prečo predpovedám takýto koniec komukoľvek ďalšiemu, je odpoveď jednoduchá. Bez podpory, či už súkromných mecenášov z radu veľkých trhových hráčov, alebo bez podpory štátu, takto zamerané vydavateľstvo nemá šancu prežiť. Nie vtedy, ak nezačne čítať a najmä nakupovať viac ľudí, než pár nadšencov. Nie vtedy, ak sami jednoducho čítať slovenské veci chcieť nebudeme.

A tak tu sedím a premýšľam. Čo prinúti mojich susedov, priateľov či nepriateľov kúpiť slovenskú knihu? Čo tých, ktorí inak tak radi objavujú, dokonca nadšene čítajú svetovú beletriu, od tej slovenskej odrádza? Len nekvalitou či elitárstvom to určite nebude, stále sa píšu, vychádzali a vyšli zaujímavé, a nielen zložité, ale aj veľmi stráviteľné domáce kusy. Na protivné hodiny slovenčiny tiež všetko zvaliť nemožno. Na slabú kúpyschopnosť, nech mi kníhkupectvá odpustia, tiež isto nie, najmä nie pri napríklad bagalovských cenách. Tak čo chýba? Silnejší marketing? Lákavejší obal?

Neviem, kde sú korene tej ľahostajnosti. Ale možný odchod Bagalu zo scény ma mrzí, veľmi mrzí. A predstava, že sa možnosti domácich autorov ešte drastickejšie zúžia, ma desí. Čo ostane?